Dôstojný život

Šancou pre utláčaných je spojiť sa s ľavicovým feministickým hnutím

Boj proti odlišnosti a násilné, nezriedka aj krvavé potieranie každého protirečenia oficiálne uznaných a jedine správnych spôsobov existencie sa tiahnu európskou kultúrou už od jej počiatkov. Jednou z potlačovaných a odmietaných skupín sú transsexuáli, cross dresseri, intersexuáli (pôvodne mýtickí hermafroditi), či transgenderi.

Kniha popisujúca stručné dejiny útlaku a slávy tejto skupiny ľudí od amerického ľavicového novinára a ľavicového aktivistu Leslie Feinberga nás do tejto neznámej problematiky uvádza vysvetlením pojmov. Najmenej známy je pravdepodobne pojem transgender, čiže presahujúci svoje pohlavie. Je to človek, ktorý žije v opačnej roli k svojmu biologickému pohlaviu, napriek tomu, že, na rozdiel od transsexuála, nepociťuje úplnú príslušnosť k jednému z tradične chápaných pohlaví.

Útlak sa začal deľbou práce

Dejiny celého ľudstva sú spojené s existenciou transľudí, ľudí, ktorí tým či oným spôsobom spájajú spoločenské, či fyzické znaky oboch pohlaví. V prvotných spoločnostiach sa život komunity koncentroval okolo postavy ženy - matky a transľudia boli dôležitou súčasťou duchovného života spoločnosti. Historička Jacquetta Hawkesová dospela k záveru "rané neolitické komunity bez ohľadu na dobu, či miesto svojej existencie poskytovali ženám to najvyššie postavenie, akého sa im kedy v dejinách ľudstva dostalo." Každý člen komunity sa na spoločnom živote podieľal podľa vlastných schopností a nie na základe vopred určenej pohlavnej role.

Tak sa mohlo stať, že na lov a obranu životov spolu s mužmi odchádzali ako bojovníci aj biologické ženy, ktoré však svoju rolu v spoločnosti pociťovali odlišne. To isté platilo pre feminných mužov. Hromadenie majetku a deľba práce medzi mužom a ženou priniesla prvotné podoby útlaku na základe pohlavného rozlíšenia v organizovaných, teda už triednych spoločnostiach.

Nerovnosť muža a ženy zakotvilo monoteistické náboženstvo

Najstaršie zmienky o útlaku žien a transpohlavných prejavov nachádzame v piatej knihe Mojžišovej, ktorá výslovne zakazuje obliekať si šaty druhého pohlavia. Tu nachádzame prvé teoretické zdôvodnenie odlišnosti mužov a žien. Kategorické rozlišovanie dvoch pohlaví nemusí ale vyhovovať každému členovi spoločnosti, na čo sa však v snahe čo najlepšie ovládnuť spoločnosť a zabezpečiť nadvládu mužov nebralo žiaden ohľad.

Útlak žien prichádza teda ruka v ruke s odmietaním iného pohlavného vyjadrenia. Staré pohanské náboženské kulty bohýň Astarte, Dea, Artemis, Atgartis, Ištar, či Kabela, často zobrazované ako transľudia a kňažkami uctievané transgender boli záštitou starého spoločenského zriadenia, ktoré do popredia stavalo ženu, nepoznalo sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť a transľuďom umožňovalo dôstojný život. Preto sa v židovskej mravouke toľkokrát stretáme s odmietaním pohanských bohov a rituálov. Autor sa ako transgender a žid musel vyrovnať nie len so svojou sexualitou, ale ako málokto aj s inštitucionalizovaným odmietaním vlastného náboženstva. Autorova cesta k poznaniu vlastnej identity, príkoria s tým spojené a hľadanie historických prameňov k dejinám transľudí tvoria obsah temer dvestostránkovej publikácie.

Definícia muža a ženy je len kresťanským zjednodušením

Zvyšujúci sa útlak, hromadenie súkromného majetku a prehlbovanie triedneho rozdelenia spoločnosti priniesli v starovekom Ríme odpor k Dionýzovmu kultu, k Bakchusovi - bohovi vína a slabých, utláčaných ľudí. Maškarné sprievody a ľudová veselosť pri bakchanáliách často viedli k nespokojnosti a prílišnému sebauvedomeniu jednotlivcov, čo ešte viac podporovali rituály spojené s prezliekaním sa do šiat opačného pohlavia a predstavou Dionýza ako transgendra. Preto vznikli mnohé diskriminačné zákony s cieľom zabezpečiť verejný poriadok a lepšie prostredie na udržanie vlády nad ekonomicky slabšími vrstvami obyvateľstva, ktoré v transbohu slabých Dionýzovi videli útechu a nachádzali odvahu ku vzbure.

"Represívne zákony, ktoré mali potlačovať transjedincov, gay a lesbickú lásku i ženy, tak položili základy pre Corpus juris civilis - jadro rímskeho zákonodarstva, ktoré sa neskôr stalo východiskom náboženských a svetských právnych systémov v Európe, Anglicku a Amerike." Nositeľom útlaku a strážcom pohlavnej "morálky" v Európe sa stalo kresťanstvo. V roku 691 dekrét Konstantinopolskej cirkevnej hierarchie menovite zakázal nosiť odev prislúchajúci opačnému pohlaviu. To bola najúčinnejšia cesta k ekonomickému a ideovému ovládnutiu Európy.

Keďže "transsexualita, transgendrizmus, intersexualita sú u početných národov neoddeliteľnou súčasťou legiend o vzniku sveta a rituálov, ľudových slávností siahajúcich do dávnych matriarchálnych dôb", najlepším spôsobom ako presadiť nové náboženstvo a jeho spoločenský systém je zničiť úplne všetko, čo mu predchádzalo. S týmto cieľom cirkev kanonizovala niekoľko žien, ktoré celý svoj život prežili v opačnej pohlavnej role a aj do liturgického slávenia sa zapájali ako muži: sväté Pelagia, Margarita, Marina, Athanasia, Eugenia, Apollinaria, Matrona, Heldegunda. Klérus bojoval od polovice 8. storočia proti transgenderizmu a odlišným pohlavným prejavom. V tomto snažení pokračoval až hlboko do 19. storočia.

Vrcholom snaženia cirkvi v oblasti útlaku žien a neuznaných pohlavných vyjadrení je hon na čarodejnice. Vrcholom cirkevného brojenia bol proces s Johankou z Arku, ktorá síce podporovala kráľa a zriadenie, položila základy národného štátu Francúzov, jej roľnícka armáda a zbožná úcta prostých ľudí však boli až príliš tŕňom v oku cirkevnej vrchnosti. Bola obvinená z toho, že nehodlá nosiť šaty svojho pohlavia a namiesto toho chce kráčať v stopách pohanov. Ľudová úcta k transgenderom nebola otrasená jej rituálnou popravou na hranici, preto cirkev využila všetky dostupné prostriedky a sto rokov po upálení, v snahe oslabiť jej božstvo a narušiť tradíciu nosenia šiat opačného pohlavia medzi jej uctievateľmi, Johanku z Arku zapísala do zoznamu svojich svätých panien.

Šírenie kresťanstva a útlaku pokračuje

Po objavení Ameriky sa naskytla nová cesta na šírenie viery a kresťanskej morálky medzi necivilizovaných Indiánov. Tak sa začala nikdy nepotrestaná kultúrna genocída starých, vyspelých kultúr, ktoré nepoznali mechanické rozdeľovanie spoločnosti na triedy a ľudí na mužov a ženy. Navažskí Indiáni napríklad uznávali až štyridsaťdeväť rôznych pohlaví a pohlavných vyjadrení. To len dokazuje tvrdenie autora, že nepriateľstvo voči transgenderom, zmene pohlavia, intersexualite, homosexualite, alebo ženám sa prejavilo všade tam, kde došlo k rozdeleniu spoločnosti na triedy.

Nutnosť spoločného postupu

Moderná doba umožnila mnohé úspešné oslobodzovacie hnutia, menšinovým spoločenstvám dáva právo na sebaurčenie. Problém nerovnoprávnosti žien, ľudí s odlišnou sexuálnu orientáciou či iným pohlavným vyjadrením však zasahuje hlbšie do jadra spoločenského systému, ktorý umožňuje sociálnu nespravodlivosť, dáva prednosť neobmedzenej moci niekoľkých jednotlivcov, ktorí v snahe o ešte väčší podiel na svetovom majetku vymýšľajú pojmy ako globalizácia či všemocná reštrukturalizácia, a tie neprinášajú so sebou nič iné, iba zvyšujúce sa percento nezamestnanosti a sociálnej nerovnosti v štáte. Všetky skutočnosti, ktoré si každý občan, na rozdiel od pohlavnej neznášanlivosti, až príliš živo uvedomuje.

Jediný spôsobo boja za zrovnoprávnenie je spoločný postup feministického hnutia s liberalizačným hnutím ostatných potlačovaných menšín. Kniha si určite nájde mnoho odporcov nielen kvôli svojej nebezpečnej téme, ale aj podpore ľavicovej sociálnej politiky a feministického hnutia. Určite vzbudí nejednu otázku a nabúra pevné hradby obkolesujúce vykonštruované pojmy pohlavného a iného delenia spoločnosti.

Leslie Feinberg: Pohlavní štvanci Od Johanky z Arku až po současnost. Vydavateľstvo G plus G Knižní klub, v edícii "zde a nyní", Praha 2000, preklad do češtiny Tereza Specerová