Nie som lesbička ani transvestita

Z dvadsaťtriročnej Košičanky Martiny sa v decembri konečne stane aj oficiálne muž. Veď hoci ešte stále žije v ženskom tele, chlapskú dušu má už od narodenia.

Predstavte si, že po rokoch stretnete starú kamarátku, ktorej ste v jazdeckom družstve vždy tajne závideli vlastného koníka. Z kučeravej Martiny je zrazu svalnatý mladík. A hlbokým hlasom vám oznámi, že v decembri operačne získa nielen penis, no aj administratívne mužské pohlavie.

V staršej literatúre sa môžeme dočítať, že transsexualita je synonymom samovraždy. Dnes vieme, že ide o podivný omyl prírody, ktorá vloží do mužského tela ženskú dušu, alebo naopak do ženského mužskú. Môže to postihnúť naozaj každého, pretože k tomuto omylu dochádza počas vnútromaternicového vývoja dieťaťa. Lenže ľuďom, ktorí sa k nej verejne priznajú, hrozí riziko, že ich rodina zaprie, stratia zamestnanie, priateľov. Príbeh Martiny z Popradu je iný. Priznaním, že sa narodila v cudzom tele, si získala záujem spolužiakov a decembrovým termínom operácie nádej, že konečne bude šťastná.

Pôvabná tmavovláska v detstve nikomu nepripomínala chlapca. Svojimi dlhými kučerami a milým úsmevom zamotala hlavu nejednému rovesníkovi. „Pre všetkých som jednoducho bol len chlapčenské, športovo založené dievča,“ začína svoje rozprávanie Martina, ktorá na radu lekárov hovorí o sebe zásadne v mužskom rode.

Vždy uprednostňovala chlapčenskú spoločnosť a také boli aj jej záujmy. Hrávala hokej, trénovala rôzne bojové umenia, miništrovala v evanjelickom kostole. „Problémy prišli v puberte. Vôbec sa mi nepáčilo, že mi zrazu rastú akési nemožné prsia, menštruáciu som neznášal. Najhorší bol zmätok v mojej hlave. Nevedel som si vysvetliť, prečo sa s nežným pohlavím nemám o čom rozprávať. A chlapci ma buď považovali za chlapčenský pupok alebo so mnou chceli chodiť,“ spomína zatiaľ ešte stále dievča.

Martina si nevedela vysvetliť ani fakt, že ju chlapci nepriťahujú. Napriek tomu, že o panenstvo prišla už na základnej škole. „Vždy som si od chlapcov udržiaval vzdialenosť jedného metra. Nevysvetliteľných myšlienok však prichádzalo čoraz viac a ja som zvolil cestu akéhosi sebaprinútenia. Mal som dosť skoro a dosť veľa milencov. Myslel som si, že nechuť, ktorú som k sexu s nimi cítil, časom potlačím. Nepodarilo sa mi to. Vždy som sa pred milovaním opil a v posteli potom len nehybne ležal. Nechal som mužov, nech si s mojím telom robia, čo chcú. Neskôr som sa zabával tak, že som každému z nich meral čas, za ktorý sa dostane k vyvrcholeniu,“ spomína Martina.

Dievčatá ju naopak priťahovali vždy. Svoj prvý vzťah so spolužiačkou prežila už na strednej škole. „Vzťahy so ženami ma napĺňajú. Testosterónové injekcie síce dostávam len od decembra a predtým som vyzeral ako dievča. Nikdy som však nechodil s lesbičkou a nikdy som sa za ňu nevydával. Vzťahy s dievčatami sa vždy skončili pre názorové a povahové nezhody, nie pre moje problémy so sexuálnou identitou.“

Až do tretieho ročníka vysokej školy nikto netušil, čo sa deje v Martininej duši. Že žije v nesprávnom tele si ona sama začala naplno uvedomovať, keď mala pätnásť. Dlho však o svojich pocitoch mlčala. Bála sa, ako zareagujú rodičia. Dvadsaťtriročná Martina momentálne študuje veterinu v Košiciach. Vďaka testosterónovým injekciám, ktoré sú súčasťou prípravnej, predoperačnej fázy, čoraz menej pripomína ženu. Svalnatá postava, hlboko položený hlas, krátky účes. Svoj telesný prerod pozoruje s veľkou radosťou.

Zozačiatku bola Koala, ako ju na vysokej škole zvyknú niekedy volať priatelia, pre všetkých záhadou. Alkoholu znesie viac než hociktorý muž, kvôli agresívnemu správaniu strávila počas pobytu v Spojených štátoch dva týždne vo väzení, a keď si výnimočne oblečie napríklad letné šaty, ľudia na ulici za ňou pokrikujú, že je transvestita. Výborne hrá na niekoľko hudobných nástrojov. Hi-fi vežu, ktorú vyhrala v televíznej speváckej súťaži, vymenila so susedom za satelit.

„Keď nám v treťom ročníku povedala svoju diagnózu, všetci sme si vydýchli. Konečne bol koniec našim dohadom o jej sexuálnej orientácii,“ spomína na zlomové obdobie Martinin spolužiak a spolubývajúci Maťo Zatroch. Za Martininým chrbtom totiž spolužiaci neustále tápali. Nevedeli, či je lesbička alebo má nejakú psychickú poruchu. Maťovi neprekáža, že vlastne býva na izbe s dievčaťom. Obaja žartujú, že sú jediným zmiešaným párom na internáte, ktorý má oddelené postele. A Martina ho považuje za ideálneho spolubývajúceho. Poupratuje, navarí, aj do postele ho uloží, keď príliš oslavuje.

Martinino rozhodnutie navštíviť odborníka dozrievalo dlho. A potom ju čakal maratón z ordinácie do ordinácie. Skončila u MUDr. Danice Caisovej-Škultétyovej v Košiciach. Práve ona odporučila operáciu female to male, teda zo ženy na muža. V lekárskej správe je uvedené: „ ...Jeho správanie, jeho výzor, aj jeho chôdza zodpovedajú výzoru muža do tej miery, že jeho sekundárne pohlavné znaky sú mätúce. Odporúčame jednak operačné odstránenie ženských pohlavných orgánov a prsníkov, jednak navrhujeme, aby mu bolo možné zmeniť aj administratívne pohlavie, ktoré by zodpovedalo jeho výzoru, správaniu, psychickej a sexuálnej orientácii.“ Z Martiny sa teda už v decembri 2001 stane muž. Súčasťou prípravnej terapie lekárky je i snaha naučiť ju i jej okolie hovoriť o nej v mužskom rode.

Transsexuálov na Slovenku liečia v troch strediskách. Okrem psychiatricko-sexuologickej ordinácie Faira v Košiciach im pomáha aj psychiatrická ambulancia MUDr. Štefana Hlavatého v Trenčíne a bratislavské Medicínske centrum Boženy Castiglione. Počet transsexuálov sa dá len ťažko odhadnúť, pretože len máloktorí z nich sa odhodlajú vyjsť s pravdou von. Nie je nezvyčajné, že celý život sa prispôsobujú, oženia sa či vydajú a majú deti.

Dá sa povedať, že s doktormi mala Martina šťastie. Šiši, ako volá svoju lekárku, ju od ničoho neodhovárala. Po rôznorodých testoch Martine operáciu odporučila. Mnoho transsexuálov sa však sťažuje, že ich lekári predovšetkým týrajú a nahovárajú im, že spoločnosť ich ani po operácii neprijme. O úprave vlastného tela nerozhodujú transsexuáli sami, za nich to robia lekárske komisie.

Operovať budú Martinu v Nemecku. Zariadila to jej teta, anesteziologička a mamina sesternica. Bola to ona, ktorá učiteľke v stredných rokoch podrobne vysvetlila, čo sa vlastne s jej dcérou deje. Martina si myslí, že pravdepodobne nie je prvým transsexuálom v rodine. Už o sestre jej babičky sa v rodine povrávalo, že svojim mužským príbuzným kradla oblečenie, obľubovala kravaty a nikdy sa nevydala.

Práve teraz je Martina na študijnom pobyte v Nemecku. Keď jej skončí, čaká ju operácia. Nemá strach, aj keď je ešte len na začiatku svojej cesty. Hoci o tom sníva už dlho, čaká ju úloha prebádať funkcie svojho nového tela a nájsť v spoločnosti postavenie muža. O otcovstve Martina nepremýšľa. Ak by otehotnela ešte v „starom“, ženskom tele, dieťa by len vynosila a jeho výchovu by zverila do rúk svojej mamy. Svoju budúcnosť vidí vo vlastnej rockovej kapele.